Nebudu se bát ničeho zlého

No jo, tohle není kniha, kterou by se měl čtenář dostávat do Heinleinova světa, tahle je už pro otrlé. Na jednu stranu morální a právní (moc ne lékařský) problém transplantace mozku, na druhou stranu střet mladého se starým (co by na to řekl Čapek, kdyby si tohle přečetl dřív, než napsal Věc Makropulos?), a do toho Heinleinovy šokující rodinné konstelace, respektive vztahové. Jak by to bylo krásné, kdyby bylo přáno všem a všechno. Pro mne asi nejsvětlejší okamžik bylo setkání Joea, Gigi a Joan Euniky. Ta hrdost chudoby a její uznání ze strany miliardáře/řky. Celkově to neberu jako nejlepší Heinleinovu knihu, ale ani zdaleka ne nejhorší. Docela rád bych si s ním popovídal osobně. O všem. A už jsem si dovezl další knihu.

Tento román sa radí do neskorého Heinleinovho spisovateľského obdobia a je to na ňom poznať. Jeho rozporuplnosť rozdeľuje svojich čitateľov na dva radikálne odlišné tábory: jedni ho vyzdvyhujú do nebies ako geniálny, druhí ho zatracujú. Základná myšlienka: mozog starého miliardára Johanna Sebastiana Bacha Smitha vsadený do tela jeho čerstvo zavraždenej sekretárky nemá chybu. Heinlein tu rozohráva hru precízne prepracovnú do všetkých detailov. Od praktickej realizácie, cez fylozofické a právnické otázky, akou osobou následne vlastne je (muž?, žena?, oboje?), až po také detaily akým môže byť vlastne incest samého so sebou a podobné paradoxy. Román dopĺňa množstvo cynických správ z diania tohoto sveta budúcnosti, ktoré sú typicky Heinleinovské a nemajú chybu. Potiaľto je všetko v poriadku… Čo ma už dosť vytáčalo, bolo kvantum (pol knihy a možno aj viac) sexistických siahodlhých rozhovorov o sexe na možný aj nemožný spôsob bi, homo aj hetero, čo by sa vzhľadom na tému dalo pochopiť, ale čoho je moc, napokon nudí. Dej je minimálny a väčšina textu je písaná formou rozhovorov. Asi od pätiny knihy som sa začal strašne nudiť a i keď som román so sebazaprením dočítal, nezmenilo sa to dokonca. Čítal som to skoršie vydanie z roku 1998 pod názvom Vůně strachu a i keď čeština nie je môj materinský jazyk a nedovolím si tu vynášať nejaké súdy, myslím že ten preklad od Jany Dvořákovej nebol asi veľmi dobre zvládnutý. Občas mi to tam tak nejako drhlo. Iných ako logických nedostatkov by som našiel v texte oveľa viac, ale to by som tu už vešal tapetu. Ak by to Heinlein písal svojim skorším štýlom, dávam všetky hviezdy, za toto však nie.