Bastard bohů

Marek Dvořák si na plecia naložil pomerne ťažkú úlohu. Odhodlal sa totiž priblížiť dobu, ktorá je súčasnému človeku na míle vzdialená. Až tak veľmi, že občas sa už ani nedá hovoriť o histórii, ale o folklóre a legendách. Čiže nejde len o predstavenie odlišnej kultúry, ale najmä o sprostredkovanie úplne iného spôsobu myslenia. To sa autorovi do veľkej miery aj podarilo. Sem-tam sa však predsa pošmykol a do textu sa vkradli aj príliš moderné výrazy. Lugh a Judok sú zosobnením tohto iného uvažovania. Ich správanie je takmer úplne ovplyvnené pudmi. Neprejavujú sa vypočítavo, väčšinou len reagujú na vzniknuté situácie. Bohužiaľ ich univerzálnou odpoveďou je násilie. To môže pre niektorých čitateľov predstavovať zásadný problém. No ani tí chápaví v tejto dvojici nenájdu predobraz veľkolepých hrdinov. Skôr uvidia naštvaných bojovníkov, ktorých je zároveň jednoduché pochopiť. Preživší sa chcú pomstiť za vyvraždenie svojho ľudu. Keďže ich nezväzujú konvencie, skrátka sa do toho pustia. Mávajú pri tom nielen zbraňami, ale útočia aj šamanskou mágiou. O tej sa čitateľ na stránkach veľa nedozvie, väčšinu si musí domyslieť. Možno aj preto sa do príbehu vkráda nádych mystickosti. Na druhej strane tejto mágie totiž stojí celý panteón bohov. Dôležitá je vôľa a to, ako dokážu zasahovať do životov smrteľníkov. Podobne sa tu nachádzajú aj ďalšie mocné entity označované ako duchovia. Postavy k tomuto všetkému pristupujú ako k samozrejmým každodenným veciam. Nie je teda potrebné čokoľvek vysvetľovať, len prinášať krvavé obety, čo prehlbuje temnú atmosféru. Vďaka takémuto spracovaniu sa tiež ukazuje, čo je zámerom knihy. Nejde o predstavenie zanikajúcej kultúry. Miesto toho príbeh pripomína opis vzniku legendy, respektíve priblíženie kľúčových momentov zo života niekoho, kto sa prebojoval až do príbehov a piesní. Dej je preto skôr priamočiarejší a jednoduchý, len s niekoľkými nepatrnými odbočkami. Text je rozdelený do piatich na seba nadväzujúcich epizód. Zápletky síce spolu súvisia, no pôsobia do určitej miery samostatne, takmer ako poviedky. Cez ne má čitateľ možnosť spoznať aktérov aj v trochu iných polohách. Nielen ako druhov v boji, ale aj ako priateľov, spojencov alebo rodičov. Napriek tejto priamočiarosti je však náročné predvídať, čo sa stane. Autor odhaľuje svoje karty len postupne. Tým sa zvyšuje nielen napätie, ale prebúdza sa aj čitateľova zvedavosť. Občas autor zaskočí tým, že pre niekoho/niečo použije iné označenie bez vysvetlenia, ale ide o ojedinelé momenty. Kniha tým trpí minimálne a naďalej plynulo pokračuje k svojmu záveru. Ten je silný a čiastočne otvorený. Súčasne ale predstavuje adekvátne zakončenie podobne koncipovaného príbehu. Kniha Bastard bohů znamená pomerne špecifické čítanie. Dvořák v nej približuje dávno zabudnuté kultúry. Zároveň sa mu však podarilo vystihnúť odlišný spôsob myslenia. Vďaka tomu sa prehlbuje temná a tajomná atmosféra. Postavy a ich činy navyše pôsobia oveľa pudovejšie. Napätie je na stránkach dobre gradované. Dejová línia je pomerne priamočiara a je jednoduché ju sledovať. Napriek tomu dokáže v istých momentoch prekvapiť. Výsledkom je celkom slušný temno-krvavý kúsok s nádychom starých povestí.

Tahle kniha je oříšek, vím, že tam to něco je, ale já si k tomu cestu nenašla a nijak mne neoslnila, což mne mrzí, protože jsem na ni čekala. Časy se mění. Tam, kde se dřív proháněli medvědi a zubři, rostou místo stromů kmenové osady. Kámen už je zastaralou technikou a světu vládne kov, čím víc se blyští, tím lépe. Na moře vyplouvají lodě a na nich krutí, divocí a zuřiví dobyvatelé. Barbarské kmeny tu tak stojí před pokrokem civilizace v chladu zcela nazí. Judok a Lugh, jakožto poslední přeživší ze svého kmene, nás příběhem provází. Tradice šamanství a víra v bohy, na které se pozvolna zapomíná, tu hrají nejspíše hlavní roli, nicméně ani šamanská kouzla,natož vábivá atmosféra prastarých druidů ke mně prostě skrze stránky nepronikla. Ačkoli se příběh hemží drsnými výrazy, krutými akty a o krev, zlámané kosti a náznaky základních sexuálních pudů není nouze, nijak se mne toto zlo téměř nedotýkalo, protože jsem prostě neměla parťáka, s kterým bych to náležitě procítila. Dokonce ani ve chvíli, kdy do příběhu vstupuje zvláštní mimino, kterého se jeden z hlavních hrdinů ujme navzdory tomu, že už od začátku působi nepřirozeně. K hlavním postavám jsem chovala vztah chladný a v těch vedlejších jsem se ztrácela (vyznat se v šamanech jsem se vlastně ani nesnažila).Autorův styl psaní mi dělal místy problémy, tím jak byl strohý a možná by mohl působit i funčkní ve světě primitivních domorodců, kdybych občas nenarazila na výrazy, které bych v prvotně pospolné společnosti rozhodně neočekávala.