Kosmické proudy sú na Asimova až príliš akčným príbehom pokiaľ sa u neho o akčnosti dá vôbec uvažovať. Najdôležitejším prvkom Asimovových románov sú totiž dialógy, teórie a úvahy okorenené detektívymi prvkami v ďalekej budúcnosti. Tento príbeh je zaujímavý a má spád až do konca. Nájdu sa v ňom naháňačky, pár mŕtvol a nečakané, možno až trochu za vlasy pritiahnuté rozuzlenie, čo mi však tentoraz ani veľmi nevadilo. Asimov v tomto románe nastoľuje svoju teóriu (nesmieme zabudnúť, že je to pôvodne vedec každým cólom) o "kozmických" uhlíkových prúdoch a ich vplyve na vznik nov. Táto teória je nosnou v príbehu o kozmoanalitikovi, ktorému vygumovali mozog a ktorému sa pamäť opäť postupne navracia. Nie nepodstatným aspektom príbehu je aj voľba či uprednostniť ekonomické záujmy impéria alebo zachrániť obyvateľstvo jednej planéty. Asimov to rozoberá pragmaticky a bez emócií, riešenie sa nachádza tiež až v samom závere knihy... Knihu hodnotím ako lepší priemer.

Po slabšom Hvězdy jako prach, ktorý ma na nejakú dobu odradil od ďalšieho Asimova, prišla náprava, ktorá u mňa naplno znova naštartovala záujem o svet Nadácie. Kozmické prúdy sa zo začiatku tvária ako jednoduchý, špionážno-akčný príbeh, no silný koniec naplno dáva priechod Asimovovej šikovnosti a schopnosti veľmi funkčne zakomponovať hneď niekoľko motívov presahujúcich žáner. Naviac to do sveta Nadácie naozaj veľmi pekne zapadá a chronologicky jasne nadväzuje na sériu o robotoch. Mám chuť dať plné hodnotenie, ale to si šetrím. Nadácia sa blíži...