Listář

Túto knižku mi požičala jedna veľmi dobrá známa, síce o generáciu staršia, ale moja krvná skupina nielen čo sa knihofílie týka. Skvelá žena. Mám ju pred očami, ako mi ´Listovníka´ podáva so vševedúcim úsmevom a nekompromisným presvedčením, že sa mi bude páčiť. Ja som sa samozrejme nenechala prehovárať. :-) Keď ide o knihy, vtedy nevidím nepočujem nevnímam a beriem... navyše edícia MM vydavateľstva Slovart prináša kvalitu a ruských autorov môžem. Verdikt? Vynikajúci výber... a musím si vyliať srdce. Kniha je pre mňa osobne dokonalá. Ba cítim a tu hovorím, že suverénne najlepšia zo všetkých, aké som vo svojom doterajšom živote čítala. Ak by ju niekedy nejaká predčila, bol by to malý zázrak. Čo je svojím spôsobom smola. :-) Som ňou nadšená a unesená, je výnimočná... čím? Je v nej všetko moje, som v nej ja! Ako to? Šiškin mi vyrazil dych, odkiaľ ma pozná? Do listov Sašky a Voloďu zaklial život ... a môj život, moje myšlienky, pohnútky mojej duše, záujmy môjho sveta. Tým to je. Stokrát som sa usmiala, stokrát mi bolo do plaču, hladila ma a hýbala mnou pomaly každá veta. Šiškin vťahuje do deja okolo ústredných postáv; odkrýva nám Muža i Ženu; dáva význam aj tej najmenšej drobnôstke. Moja známa dostala knižku ako dar a má v nej napísané dlhšie venovanie, ktoré končí slovami: „Je to úžasné čítanie. Nie však pre každého.“ Pravda pravdúca. Hoci sú tu obyčajné radosti i starosti, besy vojny a nad nimi priehrštia lásky... vidíme, že tragédia jednotlivca sa prekrýva s bolesťou ľudstva, že láska je vždy veľká vec. Že svet je ´ako obraz na povrázku zavesený na klinčeku. Keby nebolo klinčeka a povrázku, spadol by a rozbil by sa.´ --- Vidím, koľajnice električky mieria k neviditeľnému klinčeku, na ktorom visí svet. A zrazu som jasne videla: od všetkých predmetov sa k tomu bodu zbiehajú čiary, akoby to boli nitky. Či skôr tuho natiahnuté gumičky. A všetko to odrazu kamsi rozvialo – aj stĺpy, aj záveje, aj električky, aj mňa, no nepustilo, udržalo to, a teraz to priťahuje späť. --- Zistíme, aké krehké je nekonečno. Veľa dobrého určite urobil aj preklad Jána Štrassera (ktorého všestrannú osobnosť si naozaj vážim). Žalostne nevýstižných päť hviezd.

Čitateľská lahôdka, vyčnievajúca zo šedivého priemeru svojím poňatím. Dva celky, ktoré možno vnímať dvojako - samostatne a v tom prípade sa nezaťažovať logikou ich prepojenia a vyvodzovať vlastné triezve, čisto racionálne závery, alebo v ich nadväznosti, ako čosi, čo presahuje hranice bežného ľudského chápania, potláča rozum a posúva vnímanie na inú úroveň. Takéto experimentovanie s textom patrí podľa mňa medzi ten druh experimentu, ktorý sa vydaril, tu to funguje, pôsobí prirodzene. Tak či onak, odhliadnuc od interpretácie, je to krásny text. Citlivý, „živý“ a nádherne mnohovrstevnatý. Šiškin akoby poznal slová na všetko. Dáva konkrétnu podobu myšlienkam a pocitom, ktoré vie málokto vyjadriť jasne a trefne. Charaktery postáv a ich príbehy nechá vynárať sa z mora podrobností, detailov. Detaily sú predsa to, čo tvorí celok a on tento fakt nepodceňuje. Práve tieto detaily vdychujú postavám život, umožňujú čitateľovi „dýchať s nimi“, až kým celkom nezotrú hranice medzi výsostne osobným a všeobecným a postava a čitateľ nesplynú do jednej osoby. No na druhej strane je to práve forma a „šiškinovský“ jazyk, ktoré môžu predstavovať neprekonateľnú priepasť, cez ktorú nie každý čitateľ preskočí. U mňa sa tiež objavili momenty, kedy som sa s textom potrápila, no napriek tomu nemôžem hodnotiť inak než najvyššie. Iné hodnotenie by nebolo adekvátne.