Večnosť omylov

Těšil jsem se na svěží slovenské sci-fi a ... nepotěšilo mne to. Příběhová linie, prostředí a odborná zdatnost je zřejmá, základní premise je skvělá. To by bylo na plný počet hvězd. Ovšem literatura si žádá hodně navíc. Prvním kámenem úrazu jsou postavy, bez individuality, bez vývoje, na jedno brdo. O to víc, že všechny jsou mužského rodu, ženy jsou tady nepodstatné. Citová rozpoltěnost hlavního hrdinu je zbytečná. Muži obvykle nejsou tak povrchní jak je autorka opisuje. Dalším kámenem je absence vtažení do děje, souznění s postavami a událostmi. Všechno volá po atmosféře, napětí a ono nic. Zvraty přitažené za vlasy. Několik momentů vyvolává úsměv, možná pro to, že román je určen pro středoškolskou mládež. Všemu vládne fetišizace emblémů. No nic, jdu do Druhé planety.

Sklamanie. No čo už. Po tak výbornej knihe aká bola prvotina od autorky (Nula kelvinov) sa latka preskakuje ťažko, lenže Večnosť omylov mi prišla vysoko podpriemerná. Nudil som sa a pasáže s hlavným hrdinom Watsonom na cvičisku v Pkleseku boli útrapi. Vôbec celá knižka mi prišla plná ukecaných zbytočností (pr. láska Watsona ku žene zosnulého astronauta). Postavy ploché, nevykreslené a všetky na jedno kopito (až na jednu negatívnu ktorá bola presný protipól), ich správanie patetické až pritiahnuté za vlasy, ich dialógy teatrálne. Zápletka sa vezie na jednoduchej ale pevnej vlne, no bohužiaľ keď príde ku zvratu v štýle jednej z najtrápnejších, najnepravdepodobnejších a najhlúpejších konšpiračných teórií, celá sa začne rúcať, zapletať a autorka ešte prikladá ďalšie a ďalšie komplikácie, či skôr nejasnosti. Jediný kto sa z toho celého dokáže vymotať sú postavy, ktoré zdá sa sú nielen poväčšine astronauti ale asi aj veštci, jasnovidci, detektívovia. Skrátka nedokázal som pochopiť, ako to že si dokážu dať zdanlivo obyčajné udalosti do súvislosti tak rýchlo. Pripadalo mi že keď sa autorke hodí aby postava už spoznala ďalší kúsok mozaiky príbehu, jednoducho ju nechá si ju domyslieť. Zrejme sa knižka pohybuje až v príliš vysokých vládnych kruhoch, a to je určite jednou z príčin prečo je pre mňa pritiahnutá za vlasy. Pritom samotný nápad z planétou je viac než zaujímavý, taký až novodobo Verneovský - fantastický. No nepodarene vsadený do nášho svetského 21.storočia. Najviac sa mi páčil koniec. Nielen preň samotný, ale aj pre zvýšenú gradáciu deja a vcelku uspokojivé rozuzlenie. Hrozne rád by som dal vysoké ohodnotenie, už len kvôli autorkinej prvotine ktorú si určite niekedy prečítam znovu. Hold každá kniha je iná, a pri tejto som pričasto krútil hlavou a vravel si: takto by nemala vyspelá literatúra vyzerať.