Budapeštiansky protokol

Nosná myšlienka (nacistické spiknutie z konca Druhej svetovej vojny s cieľom ekonomického ovládnutia a podrobenia Európy) je celkom zaujímavá, no nepáčilo sa mi, ako s ňou autor naložil. Celé je to mimoriadne slabé, dej je veľmi predvídateľný, pomerne často pôsobí značne naivne, miestami až vyslovene infantilne. Navyše má dielo silne ideologický podtext (nie iba v nutnej miere, ktorá by sa vzhľadom k samotnej zápletke dala pochopiť), ktorý autor necháva neustále presakovať na povrch (citeľné je tu hlavne jeho ľavicové presvedčenie, príklon k svetoobčianstvu a multikulturalizmu, nechýbajú ani LGBTI agenda a „ľudské práva“, LeBor sa neštíti ani manipulatívneho spájania kresťanstva s fašizmom...). V tejto súvislosti je zaujímavé, že v skutočnom svete niet rozporu medzi politikou (s jej ideologickým pozadím), ktorú presadzujú všetky byrokratické štruktúry Európskej únie a politickým presvedčením autora, ktoré je v jeho knihe také zjavné. Ďalej, LeBor silno idealizuje Rómov (tu sa mi, a veru nie náhodou, vynárali spomienky na Karla Maya a jeho ušľachtilých a statočných Apačov) a v románe všetku vinu za ich situáciu pripisuje štátu, najmä čo sa týka Slovenska, ktoré vykresľuje ako zaostalý a takmer fašistický štát (až na konci záverečnej poznámky k rómskej problematike priznáva, aj to akoby zľahčujúcim tónom, časť viny aj samotným Rómom). Pritom dej sa odohráva v dobe, keď v realite má SR dávno vládu ideologicky plne kompatibilnú s politikou EÚ. Tiež pri opisoch života v Maďarsku zamieňa dobu románového deja s realitou začiatku 90-tych rokov. V knihe možno nájsť dostatok príkladov, keď autor bezcharakterne opisuje existujúce krajiny a ich obyvateľov až vyslovene dehonestujúcim spôsobom. Je jasné, že si nerobil žiadnu starosť o to, aký dopad to môže mať na predstavy západného čitateľa neoboznámeného s reáliami. A to je autor vraj novinár – no ďakujem... V týchto súvislostiach vyznieva tento román nie ako bežný thriller (i keď nevalných literárnych kvalít), ale skôr ako politický manifest jeho autora, ako výkladná skriňa jeho ideologického presvedčenia. O ňom však čitateľa nepresviedča, nedôvodí, prečo by ho mal akceptovať alebo dokonca prijať, proste mu ho iba viac či menej nenápadne podsúva ako čosi normálne. P.S. S poznámkou slovenského vydavateľa na konci knihy sa stotožňujem, len som plne nepochopil, prečo ju vôbec vydával.