Pro mě příjemné překvapení, že i u nás existují zajímavé a znepokojivé hororové příběhy.

Na Dítěti tmy je zaujímavé, že keď ho postavím vedľa Mainstreamu, tak štýlom, akým sú obe knihy napísané, mi pripadajú ako diela od dvoch úplne rozdielnych autorov. Mainstream bol chladný a „jednoduchý“, Dítě tmy mi naopak pripadalo kvetnatejšie. Miroslav Pech sa vracia do 90. rokoch, takže Odpadlík, Hubba Bubba, diskotéky, plastelína a modurit, VHS a Lunetic. Ďakujem, že mi umožnil vrátiť sa v čase do detstva. Potešilo ma aj to, že hrdinami sú deti, pre ktorých je 17-ročný puberťák už starý chlap, ale už to nie sú ani deti. Ústredné zlo je trochu nenápadité, ale Miro s ním dobre pracuje a hoci je krvavých scén možno až príliš, nevymkne sa mu to spod kontroly a ponúka čitateľovi plno nepríjemných scén. Aj keď tými najhnusnejšími sú nakoniec večerné návštevy tichého pána Kučeru. Čo ma ďalej potešilo, to sú dobre napísané postavy, do ktorých sa Miro alebo vedel dobre vcítiť alebo si proste len spomenul na vlastné detstvo (kto si ako malý neprial, aby prišlo zemetrasenie skôr, než rodičia otvoria žiacku knižku so zlou známkou?). K tomu chytľavé dialógy, dobre použité zábavné nadávky, miestami krásne nespisovný slovník postáv, vtipné prezývky, pomerne bleskové tempo rozprávania (avšak bez toho, aby mal čitateľov dojem odfláknutosti), vtipné prezývky. Najviac o kvalitnom výsledku podľa mňa vypovedá to, že Dítě tmy nevyzerá ako lacná kópia iných detských hororov (To, Temné léto), ale má svoju vlastnú tvár. Finále je trochu uponáhľané a zarazila ma neprítomnosť polície, ale inak prevláda spokojnosť.