Oddychové, oku lahodiace príbehy hravo i nemilosrdne prebúdzajúce nenásytnú, no predsa podmanivú atmosféru divokej gréckej mytológie, sú na útlmom a lenivosťou prešpikované letné dni ako stvorené. Na jednej strane zákerné intrigy, pozemské i nebeské mocenské hrátky a búrlivé, všakovakými vrtochmi sprevádzané emócie, na druhej strane pútavé, vábivým hláskom prehovárajúce príbehy, od ktorých sa nemožno odtrhnúť. Odhliadnuc od jednej mimoriadne otravnej nemenovanej postavy, po ktorej je, len tak mimochodom, pomenovaná celá kniha, je presne takým príjemne oddychovým lákadlom aj Saintovej Elektra. Príbeh na jednej strane známy, možno i trochu ohraný, no predsa výrečný, mámiaci (ne)prekvapivým ženským aspektom. Nežným i pokorným, oddaným, nezlomným, no kde-tu i zlomyseľným. Klytaimnéstra, Kassandra, Elektra, napätá, vojnou sa zmietajúca doba a neústupčivý hlas ženy z "hlbín" sa derúci na povrch. Túžiaci po mieri, pomste i po uznaní, po šťastí detí i po kúsku pozornosti či aspoň nie po prehliadaní. Podobne ako v Ariadne, aj v Elektre Jennifer Saintová prenechala priestor pútavým rozprávačkám, ženám snažiacim sa do sveta vykričať svoju starosť, smútok, zápal i bôľ, čím neslávne známemu konfliktu (Trójska vojna) prepožičala síce nepotrebný, no predsa vábivý novátorský punc, musím však uznať, že som pri čítaní nie vždy ujúkala úprimnou radosťou. Kým s hrdou, nepoddajnou Klytaimnéstrou a nenápadnou, občas roztržitou Kassandrou sa autorka náležite vyhrala a dodala im potrebný šmrnc, za Elektru by si bez pardonu zaslúžila lopatou... Nuž, človek nemôže mať všetko, občas sa musí zmieriť aj s ufňukanými, zaslepenosťou poznačenými indivíduami, dojem z čítania by to však pokaziť nemalo (aj keď, nuž, mne ho trochu pokazilo). Aj napriek Elektre je však Elektra príjemnou oddychovkou.

Elektra, druhá kniha, ktorú som od autorky čítal, sa nesie v podobnom duchu ako Ariadna. Opäť nám dáva do popredia silné ženské hrdinky v nádhernom prostredí antického Grécka. Oproti prvej knihe je dej plynulejší a všetka akcia nie je naprataná do posledných strán knihy. Najviac ma bavila dejová linka Klytaimnéstry - manželky mykénského krále Agamemnóna. Môžeme v nej vidieť prerod z mladej princeznej zatienenej krásou svojej sestry v nebojácnu kráľovnú. Postava Kassandry po dejovej stránke veľa vody nenamúti, ale jej psychológia je najlepšie vykreslená. Ukazuje nám, že: hlas dieťaťa akokoľvek pravdivý, neznamená nič v ušiach tých, ktorí zabudli počúvať. No a napokon tu máme samotnú Elektru. Nejedná sa o postavu, ku ktorej by si čitateľ mohol vytvoriť nejaké extra veľké sympatie. Je to veľká manipulátorka a jej zaslepená láska a obdiv k otcovi bude pre väčšinu ľudí nepochopiteľná. Na to, aby človek dokázal pochopiť jej konanie sa musí na jej príbeh pozrieť optikou starovekých Grékov a zasadiť si ho do celkového kontextu. Vzbura dieťaťa voči otcovi bola považovaná za hybris (prekročenie medzí) a hrozil za to boží trest. Rovnako ako v Ariadne aj tu strhávam bod za slabo napísané mužské postavy. Viem, že by to knihu spravilo hrubšou, ale naozaj by je to významne pridalo na hodnote. Kniha samotná je po vizuálnej stránke klenot. Jedna z najkrajších kníh, ktoré v knižnici mám. Odporúčam.