Smrt si říká Engelchen

Ladislava Mňačku som si pre štýl rozprávania, formu vedenia dialógov (častá konfrontácia vypovedaných slov s vlastnými myšlienkami; vnútorné pocity a emócie občas zohrávajú dôležitejšiu úlohu ako rozhovory), autenticitu a pôvod materiálu založených na autorových subjektívnych zážitkoch a zjednodušený rámcový príbeh bez množstva postáv a komplikovaných vedľajších dejových liniek, okamžite zaradil medzi mojich najobľúbenejších, nielen slovenských autorov. Mojou prvotinou bola kniha "Ako chutí moc" a osobne ju považujem za Mňačkove vrcholné dielo. Preto všetky ostatné knihy, i keď často kvalitatívne na rovnakej úrovne majú odo mňa o hviezdičku menej. Podobne je to i v prípade knihy "Smrť sa volá Engelchen", ktorá spĺňa všetky vyššie popísané kritéria. Cieľom autora bolo pomôcť čitateľovi k dôkladnejšiemu a hlbšiemu rozlišovaniu medzi príčinami a dôsledkami vojnových hrôz. Na prvý pohľad sa môže zdať, že príbeh má ospravedlniť a legitimizovať správanie partizánskych jednotiek k nemeckým vojakom počas vojny (nielen voči nacistickým príšerám v rôznych špeciálnych oddieloch, ktorých úlohou nebolo viesť konvenčnú vojnu, ale likvidovať civilné obyvateľstvo, ale aj k navonok neškodným tylovým jednotkám, zabezpečujúcich technické zázemie pre wehrmacht) a neskôr civilného obyvateľstva česko-slovenskej národnosti k obyvateľom nemeckých a maďarských národnostných menšín v prvých povojnových mesiacoch a rokoch. Príbeh môže evokovať základný archetyp správania a uvažovania človeka v spoločnosti "MY, tí dobrí" a "Oni, tí zlý" a preto na odstránenie tých "ZLÝCH" sú povolené všetky prostriedky. Ide čiastočne o skreslený pohľad (i keď tento prvok je v príbehu silne obsiahnutý). Vojna ako taká zanecháva v ľuďoch vo všetkých bojujúcich stranách svojich "Engelchenov", a nie každý je dostatočne silný, alebo má silné okolie aby sa vedel čiastočne alebo úplne zbaviť týchto následkov. Dôležité je nájsť si motív, prečo ďalej žiť. To je pre mňa hlbšia myšlienka tejto knihy.

Četbu této knihy jsem si dlouho odkládal. Ale dnes máme potřebu (nebo je to móda?) řešit naše zacházení s Němci po skončení války, takže jsem trochu vystoupil z hlavního proudu. Kniha byla velmi působivá. Postrádala odpudivý hrdinský patos, kterým nás sytili v mém dětství sovětské i naše filmy. Celé to působilo velmi lidsky, zejména vnitřní výčitky, pochybnosti o smyslu života. Pozoruhodné byly příběhy německých zajatců, kteří se stali partyzány, nebo německého důstojníka, který se obětoval za volnost pro svou jednotku. Komunistická agitace byla součástí příběhu jen okrajově, bez ní by to asi nevypadalo věrohodně. Asi to bylo tehdy hodně těžké.